Kurt Lewin a model silového poľa
Amerického psychológa Kurta Lewina možno pokladať za priekopníka v teórii riadenia zmien. Vypracoval model silového poľa, v ktorom je zmena charakterizovaná ako stav nerovnováhy medzi hybnými silami (tlaky v prospech zmeny) a odporujúcimi silami (tlaky proti zmene). Naopak zmena nemôže nastať, ak sú sily v rovnováhe. Čo je podstatou Lewinovej teórie riadenia zmien?
Hybné sily
Medzi hybné sily zmien podľa modelu silového poľa patria:
- Nový personál
- Meniace sa trhy
- Kratšie životné cykly výrobkov
- Meniace sa postoje k práci
- Internacionalizácia a globalizácia trhov
- Sociálne transformácie
- Rastúca konkurencia
- Nové technológie
Odporujúce sily
Medzi odporujúce sily zmien podľa Lewinovho modelu silového poľa patria:
- Od jednotlivcov:
- Obavy z neúspechu
- Strata postavenia
- Zotrvačnosť (zvyk)
- Strach z neznámeho
- Strata priateľov
- Od organizácie:
- Sila kultúry
- Nemennosť organizačnej štruktúry
- Nedostatok zdrojov
- Zmluvné záväzky
- Organizačné smernice a vnútropodnikové predpisy
Fázy procesu zmeny
Základné fázy procesu zmeny pri implementácii stratégie
Implementácia stratégie predstavuje zložitý proces plný zmien. Zmena je prechod z jednej základne či úrovne na inú základňu alebo úroveň. Tento prechod sa uskutočňuje postupne ako séria organizačných, technologických, personálnych alebo psychologických udalostí. Má teda charakter procesu. Lewin rozdelil proces zmeny do 3 základných fáz: rozmrazenie, zmena, opätovné zmrazenie. Rozmrazenie nastáva vtedy, keď sa dospeje k poznaniu, že súčasný stav nevyhovuje. To znamená, že súčasná organizačná štruktúra a technológia sú neúčinné alebo zručnosti pracovníkov, či ich pstoje sú neprimerané.
Rozmrazenie mimoriadne stimuluje vznik kríz. Zmena sa uskutoční ako reálny prechod podniku a jeho pracovníkov do nového, adekvátnejšieho stavu. Opätovné zmrazenie nastáva po realizácii zmeny, keď novorozvinuté správanie, postoje alebo organizačné štruktúry musia byť stabilizované, aby sa stali trvalou súčasťou systému.
Stupeň účasti operačných vedúcich na tvorbe stratégie
Strategické rozhodnutia sú často centralizované. Ale ani v takýchto situáciách vplyv podriadených nie je zanedbateľný: potrebné informácie na uskutočnenie rozhodnutí pochádzajú z veľkej časti od nich a niektorí spolupracovníci môžu informačným spôsobom alebo príležitostne vyjadriť svoj názor. Avšak v týchto podnikoch je zle využívaná schopnosť pracovníkov, ich motivácia a realizácia resp. implementácia stratégie je sťažená.
Úplná decentralizácia postupu tiež nie je lepšia. Keď chceme uskutočniť dlhodobý zámer, treba disponovať časom a mať voľnú myseľ. Lenže operatívny riadiaci pracovník je často vystaverný každodenným problémom. Nejde v tomto prípade o nutne dobrú stratégiu: chýba niekedy strategická predstavivosť a príliš sa zameriava na výkonnosť z krátkodobého hľadiska.
M. – J. Avenier navrhuje, aby sa operatívni riadiaci pracovníci zúčastňovali na definícii strategických zámerov, ale bez toho, aby preberali v tomto štádiu zodpovednosť za konečné rozhodnutia a aby definované stratégie boli prezentované riadiacim pracovníkom inštitúcie a boli použité na uskutočnenie plánov a programov činnosti, ktoré sa ich týkajú.
Typológia postojov k realizácii stratégie Jean Paul Escaffre
Podľa toho, či sa jednotlivec pripája alebo stavia proti projektu, môže byť vypracovaná typológia postojov. Charakteristickou črtou stúpencov krajných názorov (spojenci a odporcovia) je, že sú jednoznační v názoroch: sú rozhodne za alebo proti. Jean Paul Escaffre tvrdí, že ich istota je v súlade s ich hodnotami týkajúcimi sa projektu (spojenci) alebo naopak, ktorí sú v rozpore s ním (odporcovia). Dezorientovaní môžu byť začlenení medzi extrémne názory. Sú presvedčení o nutnosti projektu, ale jeho hodnoty sú v rozpore s ich vlastnými.
Nezúčastnení predstavujú často dôležitú skupinu, ktorú treba presvedčiť, ak sa má zabezpečiť úspech projektu. Jean Paul Escaffre uvádza, že nezúčastnení majú „rôznorodý, individualizovaný a neviazaný systém hodnôt“, ktorý vyjadruje málo pravdepodobnú stabilitu názorov a zložité pôsobenie na jednotlivcov. Názory, ktoré sa nachádzajú medzi uvedenými názormi (kooperujúci, váhajúci a oponenti) sa ukazujú ako východisko pre nezúčastnených a recipročne: vytvárajú medzi nimi váhavosť z hľadiska používaných spôsobov presvedčovania.